Kim Mierotvorca

29.05.2017 nám internetový portál Zem&Vek priniesol článok s názvom Žiadna krajina nepotrebuje naliehavejšie nukleárne zbrane ako Severná Kórea, v ktorom analyzuje vzťah USA a KĽDR s jednoznačným záverom: „Bez Kimových zbraní hromadného ničenia by Pchjonjang musel už dávno nasadiť preventívny úder. Nukleárne zbrane sú jediný známy protijed  na dobrodružstvá USA.“ Poďme však pekne po poriadku a vráťme sa tam, kde sa anabáza konfliktu na Kórejskom polostrove začala – na koniec druhej svetovej vojny.

Konferencie na Jalte a v Postupime okrem rozdelenia sfér vplyvu v Európe nastolili riešenie i pre Áziu – Kórea mala byť päť rokov spravovaná víťaznými mocnosťami a potom zjednotená, avšak dva smery oslobodzovania – zo severu Sovietskym zväzom a z juhu Spojenými štátmi – vyústili do faktického rozdelenia polostrova na dva štáty, hraničiace na 38. rovnobežke. Pod patronátom ZSSR a Číny vznikla na územiach severne od 38. rovnobežky pod vedením Kim Ir-Sena, starého otca Kim Čong-una, KĽDR, zatiaľ čo na juhu sa s podporou USA konštituovala demokratická vláda na čele s prezidentom Li Syn-Manom. Následne ZSSR i USA z polostrova stiahli svoje vojenské sily.

Priebeh kórejskej vojny, zdroj: wikipedia.org

Jednotky KĽDR 38. rovnobežku prekročili nadránom 25.06.1950 a na druhý deň Kim Ir-Sen vyhlásil, že nadišiel čas opätovného zjednotenia Kórey. Severokórejská armáda postupovala rýchlo a na konci leta mala pod kontrolou takmer celý polostrov – okrem prístavu Pusan. Bezpečnostná rada OSN 27.06.1950 vyhlásila KĽDR za agresora, v dôsledku čoho sa 15 štátov OSN pod vedením USA zapojilo do vojny a do konca jesene sa im podarilo zatlačiť jednotky KĽDR hlboko do severokórejského vnútrozemia, avšak na približovanie sa vojsk OSN k svojim hraniciam reagovala Čína vstupom do vojny – na strane KĽDR. Sily sa vyrovnali a 10.07.1951, keď sa vojenský pat stal očividný, sa začali rokovania v Pchanmundžone, ktoré sa skončili až o dva roky neskôr podpísaním dohody o prímerí a vytýčením dočasnej hranice na 38. rovnobežke – plánované neskoršie mierové rokovania však stroskotali a hranica sa už nezmenila.

V článku sa uvádza, že „od konca vojny urobili USA všetko možné i nemožné, aby túto komunistickú krajinu potrestali, ponížili a spôsobili jej bolesť. Washington vystavil Kórejskú ľudovodemokratickú republiku (KĽDR) hladu a zabránil vláde siahnuť po zahraničnom kapitále a trhoch.“ Pravdou však je, že KĽDR sa po skončení kórejskej vojny tešila z vysokého ekonomického rastu – i vďaka štedrej podpore ZSSR – a hlboké krízy v 90.-tych rokoch neboli vyvolané zlomyseľnosťou USA, ale rozpadom sovietskeho bloku i sériou prírodných katastrof – súch a povodní; v dôsledku toho sa KĽDR musela otvoriť zahraničným investíciám, ktoré prišli najmä z Európskej únie, Južnej Kórey, ale i z Japonska a dokonca z USA, čo severokórejské hospodárstvo ako-tak postavilo na nohy, hoci kontrast medzi životom Kim Čong-una a bežného Severokórejčana je stále priepastný.

Na záver nám článok predostiera skutočného vinníka – USA. Hovorí: „Problém je na strane Spojených štátov: […] na ich odpore sadnúť si za jeden stôl s ľuďmi, ktorí – kvôli nezlomnej ignorancii Washingtonu – musia vyrábať balistické rakety dlhého doletu, ktoré sú schopné trafiť americké mestá. Ako môže byť niekto taký hlúpy? Donald Trump a jeho tím pokračujú i naďalej v tejto stratégii, ktorá už 64 rokov zlyháva a jednoznačne podkopáva národnú bezpečnosť USA, pričom uvádza amerických občanov priamo do nebezpečenstva. A prečo? Aby sa udržal imidž ,tvrďasa‘? Aby boli ľudia presvedčení, že USA nejedná so slabšími krajinami? Aby sa svetu dokázalo, že tón udávajú USA? Ide o to? Je imidž dôležitejší ako zabránenie nukleárnej katastrofe?“ Argument, že KĽDR musí disponovať nukleárnymi zbraňami, pretože ide o „jediný známy protijed“ voči USA, je obdobou argumentu z obdobia studenej vojny o nutnosti zbrojiť tak, aby nepriateľ ani nepomyslel na útok – lenže KĽDR napriek mnohým spoločným črtám nie je ZSSR. A USA prezidenta Donalda Trumpa nie sú USA prezidenta Ronalda Reagana, ktorému by ani na um nezišlo stretnúť sa so sovietskym vodcom stalinovského razenia, zatiaľ čo Trump by sa s Kim Čong-Unom stretol veľmi rád.

Článok na záver dodáva: „Situácia v Kórei nemusí byť žiadna dlhotrvajúca kríza. Môže byť vyriešená. Treba k tomu len zmenu politiky, trochu vzájomnej ochoty ku kompromisu a vodcov, ktorí si želajú úprimne mier viac ako vojnu.“ Avšak vzťahy medzi USA a KĽDR sú na bode mrazu od roku 2016, keď kórejská strana odstúpila od mierových rokovaní, ktoré sama iniciovala a ktorých výsledkom mala byť mierová dohoda, nahradzujúca dohodu o prímerí z roku 1953, potom, čo USA trvali na tom, aby súčasťou diskusií bol i severokórejský jadrový program. A až po neúspešnom raketovom teste KĽDR v apríli tohto roku Trumpova administratíva oznámila, že „éra strategického vyčkávania“  sa skončila. Nemožno nesúhlasiť s autorom článku, že na vyriešenie krízy treba „vodcov, ktorí si želajú úprimne mier viac ako vojnu“, avšak ochota musí byť na oboch stranách – na strane USA rovnako ako na strane KĽDR.

Komentáre