Neokupovali, „ochraňovali“

Ako každé periodikum, aj portál hlavnespravy.sk priniesol článok k 48. výročiu okupácie ČSSR vojskami Varšavskej zmluvy. Konštatuje, že ide o udalosť, ktorá už 26 rokov slúži ako zdroj protiruskej hystérie a nenávisti“, pričom „dnešná ruská vláda nemá nič spoločné s niekdajším politbyrom UV KSSZ“. Nevyjadruje sa azda Vladimír Putin, bývalý príslušník KGB, o rozpade ZSSR ako o „katastrofe“? Možno pre neudržateľnosť tvrdenia, že medzi súčasným Ruskom a niekdajším ZSSR nie je žiadna kontinuita, článok pokračuje, „že tejto invázie sa zúčastnili popri sovietskych vojskách aj spriatelené armády Poľska, NDR, Maďarska, Bulharska, nehovoriac o tom, že samotná sovietska armáda pozostávala z vojakov z 15 zväzových republík a to Ukrajina, Litva, Lotyšsko, Estónsko, Gruzínsko, Bielorusko, Kirgizsko, Tadžikistan, Uzbekistan, Kazachstan, Turkménsko, Azerbajdžan, Arménsko, Moldavsko a na čele Sovietskeho zväzu stál v tej dobe Kazach Leonid Iljič Brežnev“. Ak sa autor domnieva, že spomínané národy ZSSR mali na výber, či sa k invázii pripoja alebo nie, mal by sa najprv zamyslieť, nakoľko dobrovoľné bolo obsadenie ČSSR, suverénneho štátu. Pokiaľ ide o Brežnevovu národnosť, niektoré dokumenty, vrátane pasu, uvádzajú, že bol Ukrajinec, iné ho označujú za Rusa, ani v jednom sa nespomína jeho príslušnosť ku Kazachom.

 Autorovo nepochybne ironické porovnanie invázie z roku 1968 s „malou vojnou“, ktorú má zrejme na mysli, keď hovorí o invázii z marca 1939, nie je namieste. Situácia v predvečer druhej svetovej vojny, krátko po Mníchovskej dohode a Viedenskej arbitráži, po rozpade ČSR a vyhlásení samostatnosti prvého slovenského štátu, sa od situácie 60.-tych rokov zásadne odlišuje. Predovšetkým, Horthyho Maďarsko nikdy nedeklarovalo, že Slovenský štát vníma ako bratskú republiku, ktorú bude všemožne podporovať a udržiavať s ňou vrelé styky, ako svojho času hlásal ZSSR vo vzťahu k štátom v sovietskej sfére vplyvu. Ústava ČSSR z roku 1960 výslovne hovorí, že „půjdeme dále ruku v ruce s naším velkým spojencem, bratrským Svazem sovětských socialistických republik, a se všemi ostatními přátelskými zeměmi světové socialistické soustavy.“ A ďalej: „Chceme žít v míru a přátelství se všemi národy světa a přispívat k mírovému soužití a k dobrým vztahům mezi státy s různym společenským zřízením.“ Z tohto pohľadu nemožno inváziu vojsk Varšavskej zmluvy považovať za nič iné, iba za zradu nielen ČSSR, ale aj mierových ideí, za ktoré sa komunizmus ešte vtedy skrýval.

 Socializmus bol nereformovateľný v ’68 ako i v ’89,  vojenská invázia len rozbila posledné ilúzie o lepšom socializme, o „socializme s ľudskou tvárou“, a ukázala, že socializmus môže byť alebo pod kontrolou Moskvy, alebo žiaden. Napriek tomu autor až omračujúco argumentuje: „Množstvo samozvaných intelektuálov a kváziodborníkov interpretuje vpád vojsk Varšavskej zmluvy ako nejakú zásadnú udalosť ktorá zmarila reformný proces socialistického zriadenia v Československu. Tí istí odborníci však zároveň tvrdia o revolúcii v novembri 89, že socializmus bol nereformovateľný a že musel padnúť. V tom prípade vstup armád do Československa nemohol žiadny reformný proces zmariť.“ A čo sa týka výhod, ktoré priniesla Nežná revolúcia, zďaleka nejde len o „slobodu cestovať, študovať v zahraničí a mandarínky v obchodoch“, ale i o slobodu kritizovať existujúci režim, snažiť sa ho zmeniť a hlavne o právo vziať život do vlastných rúk a nakladať s ním podľa svojho vedomia a svedomia, čo obete komunistických represií určite nemohli.

Záver akoby sa riadil heslom „čokoľvek je lepšie než to, čo máme teraz“, keď hovorí: „Ak by dnes (ľudia) dostali na výber, či by uprednostnili mandarínky a cestovanie, pred istotou zamestnania a bytu prakticky zadarmo, je jasné čo by zvolili. August 68 tak pre nich čím ďalej bude skôr znamenať udalosť, ktorá oddialila nástup toho, čo práve prežívajú a s čím vôbec nie sú spokojní.“ Nikto netvrdí, že stav spoločnosti, v ktorej žijeme, je ideálny, ba sa ideálu ani zďaleka nepribližuje, napriek tomu však nemôžeme pokladať za správne riešenie strčiť hlavu do piesku a snívať o „starých dobrých časoch“. V ’68 nám lepší zajtrajšok vzali okupačné tanky Varšavskej zmluvy, dnes sa oň pripravujeme sami nostalgickým hľadením do minulosti a velebením dávno mŕtvych modiel. Vtedy sme nemohli mať lepší svet, prečo ho nechceme dnes?

Komentáre