Post-pravdivý Zeman

Dobu, v ktorej žijeme, označujeme za postmodernú, lebo nasleduje „po moderne“, ale nejde o jediné vhodné post-pomenovanie. V súvislosti s Brexitom a prezidentskými voľbami v USA sa do popredia nielen v anglicky hovoriacej časti sveta dostal pojem „post-truth politics“, čiže „post-pravdivá politika“.

The Economist vo svojom článku uvádza: „Post-pravdivá politika je niečo viac než výmysel fňukajúcich elít, ktoré prehrávajú. Výraz pomenúva jadro toho, čo je nové: pravda nie je falzifikovaná ani diskutabilná, ale je druhoradá. Kedysi bolo cieľom politického klamstva vytvoriť falošný pohľad na svet. Lži ľudí ako Trump tak nefungujú. Nemajú v úmysle presvedčiť elity, ktorým ich cieľoví voliči aj tak neveria, ale upevniť predsudky. Emócie, nie fakty sú tým, na čom záleží v kampani takéhoto druhu. Nedôvera oponentov posilňuje ich mentálny postoj ,my verzus oni‘, čo využívajú kandidáti-outsideri. “ Docent politickej ekonómie W. Davies z University of London v článku uverejnenom v The New York Times definuje, že „termín ,fakt‘ nie je exkluzívne rezervovaný iba pre čísla, ale zahŕňa v sebe taký typ vedomostí, ktoré môžu byť spoľahlivo uvádzané na verejnosti bez neustálej potreby verifikácie a interpretácie.“

Hoci pojem post-pravdivej politiky prenikol do našich končín len nedávno, samotný fenomén je medzi nami prítomný už dlho a prejavuje sa v rôznych podobách. Naposledy vzbudila búrlivú reakciu talk-show Jana Krausa, v ktorej úvode sa rad osobností z českého verejného života ostro vyjadril k pôsobeniu prezidenta Zemana a ktorú FTV Prima spočiatku odmietla odvysielať. K udalosti svoje stanovisko zaujal aj portál hlavnespravy.sk, pomenujúc ju „anticharta“, čím mal nepochybne vzniknúť dojem, že prítomné osobnosti sú „systémové“ (ako boli „systémoví“ signatári komunistickej anticharty a ako oni zo svojej iniciatívy tiež nepochybne profitujú), zatiaľ čo Zeman je „antisystémový“, teda v rétorike konšpiračných webov dôveryhodný. Celé podujatie označili za „dehonestujúce hlavu Českej republiky prezidenta Miloša Zemana“, na ktorého adresu padli rôzne vyjadrenia, napr. spevák Dan Bárta konštatoval, že Zemanovi sa podarí splniť predvolebný sľub stmelenia spoločnosti, pretože ju stmelí proti sebe, a kapelník Šimon Ornest zavtipkoval: „Co je nejvyšší meta? Když mentál nedá metál.“ Spúšťačom celej kauzy bolo totiž oznámenie o neudelení štátneho vyznamenania pamätníkovi holokaustu Jiřímu Bradymu, o čom hlavnespravy.sk v spomínanom článku zavádzajúco informujú, že Brady sa o vyznamenaní údajne dozvedel od svojho synovca, ministra kultúry Daniela Hermana, ale ako sám Brady hovorí, telefonicky ho kontaktoval šéf hradného protokolu Jindřich Forejt podobne, ako kontaktoval i speváka Daniela Hůlku, ktorý však vyznamenanie naozaj dostal.

Hlavnespravy.sk uverejnili článok, ktorý môžeme smelo označiť za post-pravdivý. Neberúc ohľad na to,  čo anticharta (oficiálne Za nové tvorivé činy v mene socializmu a mieru) v skutočnosti bola, využívajú negatívne emócie, ktoré v ľuďoch evokuje. Prebúdzajú sklamanie z vtedajších osobností, hnev a snažia sa, ignorujúc fakt, že ide o neporovnateľné situácie, vyvolať nedôveru k hocikomu, kto sa odváži postaviť proti „antisystémovému“ Zemanovi, čím posilňujú rozštiepenosť spoločnosti na „my verzus oni“. Zeman ako výsledok demokratickej voľby má okrem práv i povinnosti, a jednou z nich je dôstojne reprezentovať nielen tých, ktorí mu odovzdali svoj hlas, ale aj tých, ktorí ho nevolili. Aktuálna podoba demokracie je predsa výsledkom inteligencie priemerného voliča. V tom spočíva jej sila i úskalie. Hlavnespravy.sk spomínali antichartu iniciovanú režimom, pre ktorý opozičná kritika nič neznamenala. Ale ak nevezmeme do úvahy kritický názor, ako môžeme zodpovedne vytvárať spoločnosť pre všetkých? Ako môže byť nejaká spoločnosť pre všetkých, keď na jej čele stojí niekto nedotknuteľný?

Komentáre