Ruská chobotnica a slovanstvo

Internetový portál ZEM&VEK priniesol 13.06.2016 článok Masívna démonizácia Ruska a slovanstva. Hneď pod nadpisom je umiestnená anglická karikatúra z roku 1877 zobrazujúca Rusko ako chobotnicu, pričom autor Lukáš Perný lakonicky poznamenáva, že ide o „dobovú antiruskú propagandu“. Nikde v článku však nespomína, že Rusko vtedy viedlo ťaženie proti Osmanskej ríši v mene oslobodenia balkánskych národov, ktoré sa skončilo až v San Stefane, 10 km od Konštantínopolu, a ktorého konečným, lež nevydareným cieľom bolo ovládnutie úžin Bospor a Dardanely a vznik Veľkého Bulharska, fakticky predĺženej ruky ruského cára. Bolo v takej situácii azda prehnané hovoriť o „ruskej chobotnici“?

Článok pokračuje zábermi z televízie Russia Today ukazujúcimi júnové protesty proti vojenskej prítomnosti USA v Poľsku, zmieňuje sa o zatýkaní členov Komunistickej strany Poľska i o výsluchu členov protiamericky naladenej strany Zmena. Samozrejme, nezabúda spomenúť, ktorí „hrdinskí“ Slováci sa postavili na obranu nespravodlivo prenasledovaných, medzi ktorých patrí napr. aj strana Vzdor. Vo svojom stanovisku uvádza: Poľsko po roku 1989 začalo hrať úlohu Trojského koňa USA v strednej Európe, nakoľko sa Poľsko vždy ochotne stalo a stáva vykonávateľom americkej zahraničnej politiky v regióne.“ K tomu hádam stačí poznamenať, že Poliaci, na rozdiel od niektorých iných národov, majú skúsenosti s ruským „bratstvom“, pod ktorého váhou trpeli viac ako jedno storočie či v mene ktorého si Stalin rozdelil s Hitlerom poľský štát.

Hlavná a najdôležitejšia časť článku sa však nachádza pod podnadpisom Historická kontinuita slovanstva. Na úvod konštatuje, že mainstream absolútne ignoruje prirodzene proruské a mierové naladenie veľkej časti obyvateľov Slovenska.“ Podľa prieskumu Slovenskej atlantickej aliancie, Inštitútu pre stredoeurópsku politiku a agentúry FOCUS, uskutočnenom od 31. januára do 7. februára na vzorke 1 000 respondentov, si 23,1 percenta opýtaných želá byť súčasťou Západu, 12,3 percenta súčasťou Východu a až 51,8 percent z nich si želá, aby Slovensko bolo „medzi nimi“. Väčšina sa tak nevedome prihlásila k politike „mostu“ medzi Východom a Západom prezidenta Beneša, ktorej fatálne zlyhanie sa stalo známe ako Víťazný február ’48.

Autor sa odvoláva na Herderovu koncepciu Slovanov nie ako dobyvateľov, ktorí si podrobia všetky národy a budú ich zotročovať. Práve naopak. Slovania majú ukázať ostatným národom príklad, ako žiť v mierovom porozumení na ceste k ľudskosti, bratstvu a slobode. Aj keď sa téza o mierumilovných Slovanoch krvopotne udržiava, nemôžeme sa ubrániť otázke, ako je teda možné, že existovalo ruské impérium ovládajúce vyše 100 národov, pričom Rusi tvorili len asi polovicu všetkých obyvateľov? Domnievam sa, že neexistuje taký zarytý romantik, ktorý by veril, že ruskú ríšu držala pri živote sila piesne pospolitého ľudu.

Na záver dodám, že netreba zabudnúť, kam smerovali vlny vysťahovalcov. Nie do Ruska, ale za Atlantik, kam v rokoch 1880 až 1918 odišlo takmer 600 000 Slovákov. Pritom si uvedomme, že Rusko sa vtedy, za ministra financií Witteho a predsedu vlády Stolypina, modernizovalo a nebyť prvej svetovej vojny, mohlo sa vyhnúť komunistickému experimentu. Zdá sa však, že ani reformujúce sa Rusko nebolo pre našinca také príťažlivé ako USA či Kanada.

Komentáre