Dva dni v Lomničke

O Rómoch som sa napočúval už dosť. Od malička som sa stretával s riekankou: “Cigán, cigán, zasmej sa!” O vtipoch hádam ani netreba hovoriť, na internete ich nájdete neúrekom. Boli skloňovaní aj pred poslednými voľbami, môžete hádať kým. A tak v duchu hesla “Dôveruj, ale preveruj!”, som sa vybral medzi nich do Lomničky.

S chalanmi z Lomničky. Foto – Štefan Hrbček

Lomnička je malá obec na východe Slovenska v okrese Stará Ľubovňa. Z takmer 2700 obyvateľov je asi 99% Rómov. Na jej území sa nachádza materská a základná škola. Žije tu tiež komunita Školských sestier sv. Františka. Obec má vlastného farára a kaplána, a práve vďaka ochote miestneho farára som tu mohol stráviť dva dni.

Po štyroch hodinách cestovania

O siedmej ráno ma vyzdvihol farár z neďalekého Podolínca. Do Lomničky totiž chodia len tri autobusy denne. Štefan Hrbček je mladý, energický kňaz, plný trpezlivosti. V obci je farským administrátorom takmer rok. „Toto je územie s vlastným spôsobom života a vlastnými zákonmi,“ predstavil svoju farnosť, v ktorej sa nedal prehliadnuť neporiadok. Prijal som pozvanie na raňajky, počas ktorých som sa zoznámil s kaplánom Martinom. Náš rozhovor však čoskoro prerušil zvonček. „Takto to je celý deň. No len jedna zo sto žiadostí je duchovného charakteru,” vysvetľuje farár. Domácim totiž zapožičiavajú náradie, opravujú veci či dovážajú stavebný materiál, aby ušetrili na cestovnom. V zime na farskom traktore pomáhajú v odhŕňaní miestnych komunikácií.

Práce ako na kostole

Ihneď po raňajkách začína pracovný deň. Snažím sa priložiť ruku k dielu. Hoci neovládam odborné práce, je dosť priestoru na to, aby som pomáhal spolu s miestnymi ľuďmi. Farnosť má troch zamestnancov na dohodu. Áno, Rómov. Okrem nich každý deň chodievajú pomáhať ku fare chlapci z okolia – nosia drevo, vybíjajú klince z dosiek či podávajú náradie a hlavne, môžu vidieť a sledovať to, čo mnohí nevidia u svojich otcov: dôslednú a precíznu prácu. Užitočný sú aj v záhrade. Popri práci sa ma snažia naučiť nejaké rómske slová, a tak sa na mňa nalepilo aspoň “hi” (áno), “na” (nie), “tóver” (sekera) či “krasaťe” (kraťasy). Po chvíli sa z nás stávajú kamoši a tak nám deň ubehne ako voda.

Duchovný život

Podvečer je čas na svätú omšu v kostole sv. Kataríny. „Ruženec a omša sú pre mňa oddych“, povedal mi po ceste farár. Pokračoval: „Jeden kňaz sa sťažoval, aký je unavený po dvoch omšiach. V duchu mi napadlo: „ Načo sa sťažuješ, však si mal dva krát po sebe oddych.““ Pred bohoslužbou sa kňazi modlia s deťmi ruženec. Tie sa hlásia, aby sa mohli predmodlievať desiatok. Darmo by ste hľadali typické “babky” v prvých laviciach. V kostole sa nachádza asi 40 ľudí, najmä detí a mladých. Avšak vzhľadom na fakt, že priemerný vek v obci je asi 19 rokov, to nie je až tak zvláštne. Po omši som sa prvý krát stretol aj s dievčatami, vlastne cítil som sa ako exotické zviera. Nestíhal som odpovedať na všetky otázky: kto som, odkiaľ som, ako dlho tu budem, koľko mám rokov… “Zachránili” ma až netrpezliví chalani, s ktorými som mal sľúbený futbal.

Po práci futbal a vytúžený oddych

Napriek tomu, že som bol očividne najhorším futbalistom na trávniku, všetci chceli so mnou hrať, a tak som pre zmenu nebol vyberaný do družstva medzi poslednými. Z brány som mohol sledovať kolektívny hru. V útoku som totiž dlho nevydržal, nevládal som ich tempu.
Keď už kvôli tme nebolo dobre vidieť loptu, mohol som si konečne vydýchnuť. Na zaspatie som ani nepotreboval slúchadlá ako zvyčajne. V blízkosti fary sa totiž vyspevovalo a hralo až do noci. Hudbu prerušovali len psy, ktoré, mimochodom, pobehovali v okolí neoplotených domov bez náhubku či obojka. A tak aj kňazom, počas ich pôsobenia, uštedrili každému po jednom uhryznutí.

Kde sa k tebe pridá dvadsať detí, čo chcú ísť s tebou?

Ráno som sa pripojil k modlitbe breviára, tak sa totiž na fare začína deň. Ten dnešný deň nebol príliš rozdielny od predchádzajúceho: práca, futbal, kostol… Až na prechádzku k teraz už zrúcanine evanjelického kostola a návštevy rehoľných sestier. Ich domom prejde denne sto až dvesto detí. „Kde sa v Žiline prejdeš po ulici a pridá sa k tebe dvadsať detí, čo chcú ísť s tebou?” zasmeje sa farár počas prechádzky. A nie len to, ostatné deti sa s nami ihneď zdravili, potriasali nám rukami a plácali si s nami (high five). Jeden z chlapcov sa ma pred odchodom spýtal: „Nezabudneš na mňa, keď budeš doma?”

Dávka subjektivity na záver

Nezabudnem naňho ani na ostatných chalanov, pretože sú to skvelí chalani, nie žiadni “paraziti”. Ukázali mi úplne iný pohľad na “rómsky problém”. Vďaka starostlivosti miestneho farára, kaplána, rehoľných sestier a ich dobrovoľníkov majú nádej na inú budúcnosť. Osobne sa teším, až sa do Lomničky opäť vrátim. A som presvedčený, že títo chlapci sa vyrovnajú tým “bielym”. Áno, sú tu vážne problémy, ale rasizmus nie je riešenie. Zato cirkev v Lomničke ich rieši.
Na záver len jedna otázka: Prečo musí teda cirkev suplovať štát?

Komentáre